Boli raz dvaja šťastní. Milovali sa…milovali sa viac ako čokolvek na svete.Nikdy dosiaľ nič podobné necítili…
Keď boli spolu…čas tiekol akoby úplne inak.On jej dal svoje srdce…a sledoval krásne nebo v jej očiachJedného dňa sa čosi stalo…nevedel čo…ale srdce sa jej vyšmykloSrdce lásky sa rozletelo na tisíce ostrých kúskov…Naraz už neboli spolu….on sa zohol k zemi a snažil sa pozbieraťčo sa dalo….aby to zas bolo ako niekedy….znova krásne srdce…Každý kúsok, ktorý vzal, sa podpísal na ruke malou jazvou…Keď zalepil posledný kúsok…celý od krvi…ruky zjazvené a červené…ako ruže v najväčšom rozkvete.Šiel za ňou a znova jej podal srdce…Ona sa na neho pozrela…a povedala…“Nevidíš, že to už nemá zmysel?…aj tak je cele zničené…“Odišla a on ostal so svojím pozliepaným srdcom sám…S rukami zjazvenými, keď sa snažil zachrániť poslednú nádeja posledný kúsok lásky…kde každá ranka bolela viac a viac, keďslzy stekali po dlani…On len stal a hľadel, ako kvapky červených ruží stekaju na srdce,ktoré také zničené už nik nechce…a ako sa pomaly rozpadáspäť na tisíce črepiniek…Ľahol si k svojmu srdcu, z ktorého boli opäť len márne kúsky…Zrazu zafúkal vietor…akoby ho pohladil a zašepkal v korunách stromov“To bude dobré“Črepinky srdca rozfúkal do nebies, kde ako ďalšie nádherné hviezdy žiarilitým, ktorí sa v dvojici držia za ruky a sledujú krásu v svojich očiach…
